Momentálne pocity
Stále premýšľam ako nájsť svoju cestu za šťastím. Čo mám preto urobiť, aby som našla tú svoju cestu? Mám 28 rokov a cítim sa vo svete úplne stratená, nešťastná a smutná.
Pozriem sa okolo seba jedna kamoška vydatá má dom dieťa. Druhá kamoška má dom skoro postavený, dobré ho manžela, ktorý je pre ňu oporou. Ďalšia má na ceste dieťa. Ostatné mám pocit, že žijú ten život naplno a vyzerajú byť veľmi šťastné. Ako je to možné?
Viem, viem vyzerá to ako ľutovanie a závisť, ale skôr sa len zamýšľam ako to, že našli to svoje šťastie?
Keď si predstavím ako ja žijem. Ráno vstanem idem do roboty, tam si "odsedím" 7,5 hodiny a idem domov k frajerovi alebo domov k rodičmi a medzitým nič maximálne si idem zacvičiť a nič. Dívam sa nato ako frajer pozerá do telefónu, hrá playko alebo si ide zahádzať šípky, ale inak čo? Ani sa ma neopýta aký som mala deň ani sa poriadne nerozprávame. Väčšinou sa cítim hrozne osamelo, keď začnem hovoriť o svojich pocitoch mi hovorí, že čo riešim. Ako ho to nebaví počúvať. Musím ho aj pochváliť naozaj vie výborne variť.
Mám v srdci prázdno a hlavne úzkosť.
Prešľapujem na mieste. Prídem si ako úplný "retard", chápete to mám strach ísť sama do obchodu kúpiť si topánky. Vždy keď prídem do obchodu sama, začnem sa hrozne potiť, som nervózna a potom sa potím ešte viac a mám pocit, že ľudia na mňa pozerajú, ako je možné, že hentá sa potí v plne klimatizovanom obchodnom centre. Vtedy radšej rýchlo utečiem preč.
Neviem sa k ničomu dotlačiť, napríklad chcela som ísť pešo od nás z domu do vedľajšieho mesta do kostola na nedeľnú omšu. Rozumiete ja som sa bála výjsť von a ísť. Radšej som sa schovala za dom nech ma nikto nevidí. Veď to je na smiech.
Nechápem prečo mám tak nízske sebavedomie úplne, že nula bodov a ešte menej. Mám pocit, že sa každému hnusím, že som škaredá, tučná. Pritom ešte pred pár rokmi som chodila všade sama. Bola som sama vo Švajčiarsku, Španielsku... dokonca aj v Kanade. Čo som teraz? Večne vystresovaná vydepkovaná.
Chápete mám skoro 30 a mám takéto strachy? Ako je to možné? Ako sa z toho vymaniť a začať sa znova usmievať?
Chcela by som mať aj nejaké koníčky, ale aké? Absolútne netuším. Viem dobehli ma moje klamstvá a zlé veci čo som porobila. Všetko vyšlo na svetlo sveta. Mám ako sa hovorí čistý štít. Snažím sa byť iná. Lenže mám pocit, že nič nemám.
Vždy som si plánovala, že budem mať dom a aj som si šetrila a aj si šetrím. Ako čas plynie hovorím si, že to už je málo pravdepodobné a frajer myslím si, že ani nechce. Takže aj pri tomto som sa zastavila.
Áno môj koníček jeden jediný čo mi ostal je cestovanie. To milujem najviac na svete, ale aj to vás začne deprimovať, keď musíte stále niekoho len presviedčať a prosíkať, aby išiel niekam. Čiže ak to mám skompletizovať netuším čo mám robiť a ako sa pohnúť ďalej.
Amen :)